Moje myšlienky v Novembri #BeatrixTalks

V čase, keď svet ovláda mocný sviatok názvom Halloween sa v niektorých krajinách slávi aj pre mňa oveľa dôležitejší sviatok. Dušičky.

Dušičkové obdobie sú dni, počas ktorých si viac ako inokedy pripomíname  pamiatku svojich blízkych zosnulých. Tých, čo si svoje už odžili a teraz spia spánkom pokoja.

Lenže čo spomienka na tých, ktorí ani nedostali šancu žiť? 

Už po jedenásty krát sa uskutočnil projekt Sviečka za nenarodené deti. Jeho hlavnou myšlienkou bolo spojiť Spomienku na všetkých verných zosnulých, ktorú slávime 2. novembra, so spomienkou na nenarodené deti, ktoré zomreli pri umelom alebo spontánnom potrate.

"V modlitbách chceme pamätať aj na rodičov týchto detí, i na tých, čo vykonávajú alebo aktívne podporujú umelé potraty. Milosrdenstvo a odpustenie sú cesta, ktorá je symbolom tohto duchovného rozmeru. Momentom, ktorý spája duchovný rozmer kampane s praktickým, je symbolická sviečka, ktorú na pamiatku nenarodených detí môžeme zapáliť a umiestniť v oknách našich domovov,"

Toto sa dialo v nedeľu 2. novembra po celom Slovensku a mňa to znova donútilo premýšľať nad mnohými vecami...
My ľudia sme riadny pokrytci...
Bojujeme za práva zvierat, bojujeme proti ich týraniu, k vlastným zvieratám sa správame, akoby boli členmi rodiny. Ja nehovorím, že je to zlé. Každé Božie stvorenie si zaslúži lásku.
Všetko by bolo v poriadku, keby sme sa nesprávali ako zvieratá k svojim vlastným. Nie, to správanie ani nemôžem prirovnať k správanie zvierat pretože ešte aj zvieratá zbožňujú svoje deti...
Bojujeme za svoje práva, ak sú nám odopierané, no zároveň nemyslíme na to, ako tým naším "PRÁVOM" ublížime druhým.
Sme sebci a málo odvážni...
Radšej sa vzdáme toho, čo by nám malo skomplikovať život, ako postaviť sa výzve čelom... Vyberáme si vždy ľahšiu cestu. Lenže ľahšie neznamená vždy správne...

Obzrime sa po dnešnom svete. Ťaháme sa po meste s naším domácim miláčikom v náruči, predvádzame sa, pretŕčame sa... Psík musí byť samozrejme na rukách, čo na tom záleží, že moje dvojročné dievčatko za mnou nestíha, že plače, lebo nevládze kráčať tak rýchlo a že ju bolí rúčka od toho, ako veľmi za ňu ťahám. To všetko nie je podstatné, lebo moja najväčšia láska, môj psík za ktorého som utratila XY€ sa cíti pohodlne a spokojne. To je najdôležitejšie!!

 Ľudia, preberte sa! Prednedávnom som v meste videla presne takýto prípad a verte mi, že som v tej chvíli rozmýšľala nad tým, že pôjdem tú "MAMIČKU" preplieskať.

Ale toto nie je to najhoršie...

Rozpoviem (teda rozpíšem) vám teraz jeden príbeh, ktorý sa ku mne už dávnejšie dostal a veľmi mi otvoril oči...


Istá pani podľa niekoľkých príznakov prišla k záveru, že je ťarchavá, čiže má v sebe niečo, čo jej je na ťarchu. Naše mamky hovorievali: „Som v požehnanom stave.“
Dnes už takého pomenovanie málokto používa, lebo dieťa sa nepovažuje za požehnanie, za dar Boží, ale za ťarchu.
Večer zasadla rodinná rada aj so známymi, aby sa poradili, čo robiť. Jeden člen rodiny navrhol, aby išli rovno za lekárom menom Pilát, ktorý má veľa vplyvných známosti. Návrh bol jednomyseľné prijatý a hneď uskutočnený.
Vybrali sa do paláca za Pilátom. Len čo sa navzájom pozdravili, hneď spustili, čo ich k nemu priviedlo. Žalovali sa na nepriateľa, ktorý bez ich súhlasu – nečakane, neplánovane – ako votrelec uhniezdil sa pod srdcom tejto ženy. Vraj taká drzosť.
Toto dieťa bolo odsúdené na smrť skôr, ako sa mohlo narodiť.
Pilát sa spýtal rodinnej rady a ženy, ktorá mala byť matkou dieťaťa: „Čo zlého vám urobilo to dieťa?“
Ale oni sa navzájom prekrikovali, takže Pilát ani dobre nerozumel, čo vlastne od neho chcú. V zúfalstve zavrel oči, potom ich pootvoril, zahľadel sa na dieťa v matkinom lone cez obrazovku ultrazvukového prístroja a spýtal sa: „Nič nepovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“
Ale dieťa mlčalo, nepovedalo ani slovo. Len sa kŕčovito držalo svojimi drobunkými ručičkami steny maternice a otváralo a zatváralo svoje skrivené ústočka, akoby chcelo zakričať: „Bojím sa, veľmi sa bojím!“
Lekár Pilát sa díval a díval na to drobulinké stvorenie, ktoré vyzeralo ako kus nešťastia a veľmi sa divil, že takého bezbranného človeka chcú odstrániť. Muž a žena neboli ochotní vziať na seba kríž rodičovských povinností.
Pilát konečne stiahol svoj zrak z obrazovky ultrazvukového prístroja, smutne pozrel na muža a ženu, ktorí mali byť rodičmi dieťaťa, aj na ostatných zhromaždených okolo seba a zasipel: „Čo vlastne odo mňa chcete?
A oni s hnevom kričali: „Chceme, aby si nám zariadil, aby toto bezočivé dieťa bolo odstránené z lona ženy!“
Muž a žena si chceli len užívať. Nemali záujem znášať dôsledky svojich pádov.
Nenarodené dieťa nemo prosí svoju matku: „Nezabíjaj ma mamička moja, nechcem ti byť na ťarchu. Nepomýšľaj sa ma zbaviť potratom. Veď pri tom strašnom krvavom zákroku ma necitlivá ruka potratára roztrhá na márne kúsky!
Nie, nedopusť, aby vyhasli tak skoro moje oči, aby som nemohol vidieť krásu tejto zeme. Nedopusť, aby mi odťali ruky, ktorými chcem pohladkať tvoju tvár. Nedopusť, aby mi rozbili nožičky, ktorými chcem pricupitať k tebe. Neboj sa porodiť ma...
Iste ti poteším srdce, ak ma nedáš zabiť. Možno ti uľavím v trápení. Ale hlavne, že budeš mať pokojné svedomie. Tak veľmi ťa túžim vidieť, mamička moja! Tak túžim pocítiť tvoje milujúce pohladenie.
Mamička, zachráň ma pred zničením. Chcem žiť tak, ako iné deti poslané Božou láskou na tento svet s presne určeným cieľom a poslaním.
Lekár Pilát pochopil, ale zaváhal, či má rodičom podať pomocnú ruku, tak ako Šimon pomohol Ježišovi. Potom pomaly, ale s istotou prehlásil: „Pomôžem vám vychovať toto dieťa.“
Ale oni ešte väčšmi začali vrieskať jeden cez druhého: „Nechceme dieťa, radšej si kúpime čistokrvného psíka!“ Ich zloba a sebectvo im skrivili tváre, takže sa ich Pilát začal báť.
Všetci prítomní ako zmyslov zbavení vrieskali: „Radšej psa ako dieťa!“
Pilát sa ich s hrôzou v očiach spýtal: „Čo mám teda urobiť s týmto vaším dieťaťom?“ A oni surovo skríkli: „Preč s ním! Zabiť! Potrat!“
Pilát sa ich znovu spýtal: „Ale čo zlého vám toto dieťa urobilo, keď ste ho ešte ani nevideli?!“ Ale oni ešte väčšmi kričali: „Ukrižuj ho!“
Som lekár menom Pilát. Mám 50 rokov. Celý svoj život som zabíjal deti. Presne a odborne. Mám na to školu.
Sused z vedľajšieho bloku za ten čas napiekol tony chleba. Predavačka z mliekárne odpredala hektolitre mlieka. Učiteľka odchovala tisícky otcov, synov a dcér. Všetci títo ľudia podávali svojim blížnym pomocnú ruku, tak ako Veronika podala Ježišovi ručník. Ja som zabíjal deti.
Dievčatám, ktoré ešte nevyzreli na lásku, ženám, ktoré šetrili na auto a nemohli si dovoliť ten prepych- mať deti.Piesok hodín sa vo mne presypáva. Žil som zo smrti nenarodených. Zostáva vo mne len diera, čosi, ako keď skalpel zareže hlbšie. Mám len prázdne ruky na odchode.
Za 25 rokov lekárskej praxe som sa úplne zautomatizoval. Možno 10, možno 20-tisíc bezmocných životov vyhaslo skôr, ako vyšlo z lona ženy. Teraz si umývam ruky, chladne, ako po dobre vykonanej práci.
Pilát sa prítomných ešte raz opýtal: „Nechcete vidieť toto vaše dieťa?“ No oni len kričali: „Ukrižuj ho!“
Dieťa by ich stálo veľa peňazí, jeho smrť je lacnejšia. Tento druhý pád rodičov je hroznejší než prvý a najhoršie na tom je, že oni ani len nemajú záujem vstať.
A Pilát, aby im urobil po vôli a neprišiel o svoje dobre platené miesto, súhlasil s ich kúpou psíka namiesto tohto dieťatka.
Vytočil isté telefónne číslo, zavolal si známeho kata a zariadil aby dieťa dokatoval. Dieťa nechal odviesť na patričné miesto na Golgotu.
Potichučky chodí náš národ okolo tejto Golgoty. Mnohí z jej existenciou síce nesúhlasia, ale radšej mlčia, aby sa iným, takzvaným moderným ľuďom nezdali smiešni pre svoju „nemodernosť a nevedeckosť“.
Zavše niektorí potrasú hlavami, ale boja sa iných napomenúť tak, ako Ježiš napomenul plačúce ženy. Radšej sa pridajú na stranu väčšiny.
Vraj žena má právo rozhodnúť, či dieťa porodí alebo nie. Naozaj má žena právo rozhodovať o živote iného človeka?
Keď v minulosti vo vojnách zabíjali chlapi svojich ozbrojených nepriateľov, považovalo sa to za hrôzu. Keď dnes zabíjajú ženy bezbranné a nevinné deti, považuje sa to za módu. To je pomýlené myslenie.
Keď odchádzal zástup s matkou od Piláta na Golgotu, dieťa už bolo polomŕtve, polofialové, pretože zlosť nahromadená v srdci matky a celej rodiny mu prostredníctvom nadmernej dávky adrenalínu znemožnila prívod dostatočného množstva kyslíka.
Signál o nebezpečenstve smrti mu nahnal strach, ktorý jeho už dobre fungujúci mozog veľmi intenzívne vnímal.
Prípad je jasný, dieťa musí zomrieť, lebo ho nikto nepotrebuje.
Dieťa s matkou doviedli na Golgotu a začali ich pripravovať na zákrok. Vraj prerušenie tehotenstva. Prerušenie? Čoho? Vari to nie je koniec?
Dieťaťu pripravili tŕňovú korunu, ženu zahalili sterilnou rúškou a uspali ju. O Ježišove šaty aspoň losovali. Dieťa ešte nemá šaty, ale o jeho koži rozhodli aj bez losovania.
Zapli prístroj a začalo sa odstraňovanie nepohodlného človeka, ktorého Boh poslal na zem s presne určeným poslaním.
Dieťa vycítilo, že sa blíži koniec, bránilo sa, utekalo od jednej strany maternice k druhej a naopak. Kričalo, lenže prístroj bol veľmi hlučný, takže ani vlastná matka by ho nemohla počuť, aj keby bola pri vedomí.
V narkóze však nemohla cítiť ani rýchle pohyby dieťaťa, ktoré sa od strachu hádzalo ako zjašené.
Takého popravy detí vykonávajú odborníci – špecialisti, študovaní ľudia, naslovovzatí lekári, ktorí majú chrániť ľudské životy. Tak prisahali.
Jedni to však robia pre peniaze, ďalší zo strachu, iní z tupej ľahostajnosti.
Ježiša pribili na kríž v celosti. Toto dieťa však po kúskoch. A presne ich spočítajú, aby nedošlo k infekcii.
Ježiš zomrel na kríži nevinný. Toto dieťa bolo tiež nevinné.
A bolo odstránene dokonale, na úrovni doby – perfektne, odborne a sterilne. Ako moderne si vieme pomôcť aj v najchúlostivejšej situácii!
Odborník blahoželal takzvanému otcovi i celej rodine a oni zas odborníkovi ku šťastnému výkonu. Akí boli všetci blažení!
Mohli sa spokojne vrátiť domov z tej strašnej Golgoty.
Vedno s týmto dieťaťom ukrižovali v ten deň ďalších jedenásť nepohodlných, na smrť odsúdených. nenarodených detí. Postupne. Išlo to veľmi rýchlo jeden kus za 12 minút.
Veď predsa dnešná technická vybavenosť aj na Golgote je na vysokej úrovni.
Keď Ježiša zložili z kríža, vložili ho do náručia jeho matky Márie. Avšak náručie matky nenarodeného dieťaťa zostane navždy prázdne.
Keď po zákroku matku, vlastne už iba ženu, previezli do izby na pozorovanie, bolo 12 hodín. O tretej sa prebrala z narkózy.
Jej zobúdzanie bolo sprevádzané čudnými výkrikmi: „Nerobte to, nerobte to! Chcem to dieťa, lebo stále ma prenasleduje jeho tvárička.“
Zdravotná sestra jej poutierala tvár mokrým ručníkom a vravela: „Len kľud, už je po všetkom, urobili to perfektne!“
I skríkla žena mohutným hlasom: „Bože môj, Bože môj, čo som to urobila!“
Ježiša vložili s úctou do hrobu, toto dieťa do odpadového koša.
Keď žena, matka niekdajšieho dieťaťa, znovu zakričala: „Bože môj, Bože môj“, zdravotná sestra ju opäť osviežila vodou. No žene bezvládne klesla hlava na vankúš. Ešte chcela čosi povedať, ale nevládala.
Potom jej telo zrazu ochablo a ona zaspala pred očami prítomných naveky. Keď začali s kriesením, zistili, že žena leží v obrovskej kaluži krvi. Tak, ako jej dieťa pri potrate.
Odišla hľadať svoje dieťa. Keď toto videli okolostojaci, povedali: „Tento raz sa Boh veľmi poponáhľal.“   ( príbeh z krížovej cesty za nenarodené deti 2013)

Ak poznáte ženu ktorá uvažuje o potrate, dajte je prečítať si tento príbeh. Nech porozmýšľa nad tým, či jej jeden krok, ktorý je uľahčí cestu životom stojí za tie výčitky svedomia, ktoré ju budú sprevádzať celý život... Ak sa nemôže postarať o dieťa, je predsa toľko iných možností ako situáciu vyriešiť. Koľko je na svete žien, ktoré len márne túžia po tom, byť matkou a dali by všetko za to, aby boli v požehnanom stave, zatiaľ čo iné to berú ako ťarchu a chcú sa toho neviniatka zbaviť...

Prosím, premyslite si poriadne vaše rozhodnutia. Nezabíjajte nevinných...